Slovenský spisovateľ, básnik, dramatik, advokát, no najmä významný predstaviteľ slovenskej literárnej obce.

Pavol Országh sa narodil v oravskej obci Vyšný Kubín. 

Svoje vzdelanie začal na ľudovej škole v obci Leštiny v roku 1854, neskôr na isté obdobie v obci Jasenová. Mladý Pavol Országh patril medzi šikovných žiakov. Na ďalšie štúdium však v roku 1862 putoval do maďarského Miškovca, konkrétne na nižšie evanjelické gymnázium, kde taktiež vedomostne exceloval. Počas svojich štúdií, bol v starostlivosti svojho strýka. V tom čase začína mladý Pavol Országh písať básne. Jeho ranná tvorba bola však výlučne v maďarskom jazyku. Po smrti strýka v roku 1865 však prichádza nazad na Slovensko, svoje vzdelanie dokončuje v Kežmarku v roku 1870.

Počas tohto obdobia naplno prejavuje svoj talent a lásku k poézii, svoju tvorbu však píše nielen v maďarčine ale aj v nemčine. Zúčastňuje sa niekoľkých básnických súťaží, kde si neskôr uvedomuje potrebu písať vo svojom rodnom jazyku. V roku 1868 vznikajú jeho prvé literárne diela vydané pod svojim umeleckým pseudonymom Jozef Zbranský.

Po úspešnom ukončení štúdia v Kežmarku, nasmeroval svoje ďalšie vzdelávanie na prešovskú právnickú akadémiu Evanjelického kolégia. 

Štúdium práva ukončil v roku 1872. Následne začína pracovať ako súdny praktikant, neskôr ako advokátsky osnovník, no už v roku 1875 sa stáva advokátom v oravskej obci Námestovo. O rok na to vykonáva funkciu podsudcu na okresnom súde v Dolnom Kubíne.

Dňa 15. mája 1876 sa Pavol Országh oženil so svojou dlhoročnou známou Ilonou Novákovou. Ich manželstvo bolo šťastné, avšak bezdetné.

V roku 1877 Pavol Országh použije prvý krát pseudonym Hviezdoslav. V roku 1879 sa z miesta podsudcu v Dolnom Kubíne opäť vracia do advokátskej praxe v Námestove. V danom období vznikajú azda jeho najvýznamnejšie epická diela  Hájnikova žena (1883), Gábor a Ežo Vlkolínsky (1884, 1890) či Bútora a Čútora (1888).

Avšak tieto dekády života Pavla Országha Hviezdoslava boli vo veľkej miery pre neho tažkou životnou skúškou. Krátko po sebe zomierajú jeho blízky príbuzní, svokra Žofia Nováková, matka, otec a brat Mikuláš a v roku 1895 aj svokor.

Po smrti brata v roku 1889 si Pavol s Ilonou si následne deti Sidóniu a Jaroslava adoptujú. Ich zákonná matka o ne neprejavovala záujem.

Koncom roka 1899 sa Hviezdoslav opäť sťahuje do Dolného Kubína. Zakrátko sa zrieka práce advokáta a venuje sa iba literárnej činnosti. V roku 1903 sa stáva v Dolnom Kubíne na isté obdobie riaditeľom filiálky Tatrabanky. Dané obdobie v Hviezdoslavovom živote je poznačené jeho podlomeným zdravím, avšak neustále tvorí. V roku 1909 vzniká dráma-tragédia s biblickým námetom Herodes a Herodias. V priebehu prvej svetovej vojny vzniká proti vojensky orientovaný lyrický cyklus 32 sonetov pod názvom Krvavé sonety (1914-1918). Tragédie však známeho spisovateľa naďalej neopúšťajú. V lete 1915 zakrátko po sebe zomierajú Hviezdoslavove adoptívne deti, Jaroslav a Sidónia.

V povojnovej Prvej česko-slovenskej republike sa mu ušla pozícia ako člen výkonného výboru v Slovenskej národnej rade, v Dolnom Kubíne. Neskôr v roku 1919 sa stáva poslancom v Národnom zhromaždení česko-slovenskom.

Bohužiaľ, politického života si Hviezdoslav veľmi neužil. Jeho zdravotné komplikácie ho neprestali sužovať. Prekonaný zápal pľúc vystriedali problémy so srdcom. Ani kúpeľná liečba, ani vtedajší vychýrení lekári mu však nedokázali pomôcť.

Dňa 08.11.1921 vydýchol Pavol Országh Hviezdoslav naposledy. Pochovaný je v Dolnom Kubíne.

Nákup použitého fotoaparátu viedol k osvojeniu si základov fotografovania v roku 1860. Začiatky sú spojené s Bardejovskými kúpeľmi. V roku 1858 sa jeho pôsobisko presunulo do Prešova. Tu sa aj oženil 9. februára 1858 s dcérou mešťana Ľudovíta Steinhübela Barborou s ktorou mal 5 detí: Karol (1858 – 1924), Ľudovít (1861 – 1931), Adolf (1867 – 1923), Eduard, Rozália. Po smrti svojej manželky Barbory v roku 1869 sa 26. februára 1870 oženil druhýkrát.

Fotografický ateliér si otvoril v Prešove v roku 1865 a ďalšie si otvoril aj v Starom Smokovci, Bardejove, Bardejovských Kúpeľoch, Levoči, Gelnici, Spišskej Novej Vsi a Budapešti.

Jeho portréty, no hlavne krajinkárska fotografia a fotografie mestských panorám vo všeobecnosti vzbudzovali senzáciu. Karol Divald ako prvý vystúpil so svojim fotoaparátom na vrcholy Vysokých Tatier. V období rokov 1860 – 1880 spomedzi uhorských fotografov len tí najlepší sa odhodlali na fotografovanie v exteriéri pomocou mokrého kolódiového procesu.

V rokoch 1873 – 1879 vydáva albumy s fotografiami Vysokých Tatier. Kde v počiatkoch boli fotografie v albumoch reprodukované formou drevorytu. Tiež nafotil sériu fotografií z Pienín.

V Mníchove v roku 1877 si osvojil techniku svetlotlače, čo ho doviedlo k tomu že v Prešove roku 1878 založil prvú svetlotlačiareň v Uhorsku. Fotografie reprodukované touto technikou sú aj v SNG a to Veľký vodopád na Malom Studenom potoku z albumu: Képek a Magas Táträ. Bilder der Hohen Tatra (Obrázky z Vysokých Tatier)[3] a je ich možno vidieť aj na webumenia.sk.

Nafotil aj albumy jaskýň a to od roku 1880, medzi ktorými boli Dobšinská ľadová jaskyňa, Belianska jaskyňa a Aggtelecká jaskyňa v Maďarsku.

V roku 1890 sa začali fotografie Vysokých tatier predávať ako pohľadnice, v čom pokračovali jeho synovia nakoľko v tomto roku celú sieť ateliérov a svetlotlačiareň predal svojim synom s tým, že Adolf pracoval v ateliéri v Bardejove, Karol viedol ateliér v Starom Smokovci, neskôr v Budapešti a Ľudovít pokračoval v prešovskom ateliéri a svetlotlačiarni.

Roku 1901 sa natrvalo usadil v Prešove, kde mu mesto zriadilo ateliér s doživotným užívateľským právom. Prešovské okolie ho inšpirovalo k spracovávaniu krajinárskej tematiky.