Narodil sa v rodine lesného inžiniera Ferdinanda Divalda a Johanny Schreinerovej v Banskej Štiavnici. Štúdiá začal na lýceu v meste Eger, ale diplom magistra farmácie získal 17. júla 1855 vo Viedni. Po krátkom pôsobení v rakúskom Voralbergu si otvoril lekáreň v Bardejove a neskôr aj v Giraltovciach. Hoci sa rozhodol usadiť sa v Prešove a venovať sa tu iným nelekárnickým aktivitám, lekáreň v Giraltovciach si ponechal stále vo svojom vlastníctve.

Nákup použitého fotoaparátu viedol k osvojeniu si základov fotografovania v roku 1860. Začiatky sú spojené s Bardejovskými kúpeľmi. V roku 1858 sa jeho pôsobisko presunulo do Prešova. Tu sa aj oženil 9. februára 1858 s dcérou mešťana Ľudovíta Steinhübela Barborou s ktorou mal 5 detí: Karol (1858 – 1924), Ľudovít (1861 – 1931), Adolf (1867 – 1923), Eduard, Rozália. Po smrti svojej manželky Barbory v roku 1869 sa 26. februára 1870 oženil druhýkrát.

Fotografický ateliér si otvoril v Prešove v roku 1865 a ďalšie si otvoril aj v Starom Smokovci, Bardejove, Bardejovských Kúpeľoch, Levoči, Gelnici, Spišskej Novej Vsi a Budapešti.

Jeho portréty, no hlavne krajinkárska fotografia a fotografie mestských panorám vo všeobecnosti vzbudzovali senzáciu. Karol Divald ako prvý vystúpil so svojim fotoaparátom na vrcholy Vysokých Tatier. V období rokov 1860 – 1880 spomedzi uhorských fotografov len tí najlepší sa odhodlali na fotografovanie v exteriéri pomocou mokrého kolódiového procesu.

V rokoch 1873 – 1879 vydáva albumy s fotografiami Vysokých Tatier. Kde v počiatkoch boli fotografie v albumoch reprodukované formou drevorytu. Tiež nafotil sériu fotografií z Pienín.

V Mníchove v roku 1877 si osvojil techniku svetlotlače, čo ho doviedlo k tomu že v Prešove roku 1878 založil prvú svetlotlačiareň v Uhorsku. Fotografie reprodukované touto technikou sú aj v SNG a to Veľký vodopád na Malom Studenom potoku z albumu: Képek a Magas Táträ. Bilder der Hohen Tatra (Obrázky z Vysokých Tatier)[3] a je ich možno vidieť aj na webumenia.sk.

Nafotil aj albumy jaskýň a to od roku 1880, medzi ktorými boli Dobšinská ľadová jaskyňa, Belianska jaskyňa a Aggtelecká jaskyňa v Maďarsku.

V roku 1890 sa začali fotografie Vysokých tatier predávať ako pohľadnice, v čom pokračovali jeho synovia nakoľko v tomto roku celú sieť ateliérov a svetlotlačiareň predal svojim synom s tým, že Adolf pracoval v ateliéri v Bardejove, Karol viedol ateliér v Starom Smokovci, neskôr v Budapešti a Ľudovít pokračoval v prešovskom ateliéri a svetlotlačiarni.

Roku 1901 sa natrvalo usadil v Prešove, kde mu mesto zriadilo ateliér s doživotným užívateľským právom. Prešovské okolie ho inšpirovalo k spracovávaniu krajinárskej tematiky.